Naposledy mi zovrela žlč z milovníkov zvierat. Nie zo všetkých, samozrejme. Vytáčajú ma len tie zdegenerované opice, ktoré by za krivý pohľad na potkana najradšej podrezávali hrdlá. Oháňajú sa starozákonným – Oko za oko, zub za zub. Ak to berieme doslovne mal by to byť - pes za psa a mačka za mačku. V tomto prípade si to ľudia upravili na - človek za zviera.
Oko na oko platilo v Starom zákone, milí moji. Nie pre srandu činčíl „vznikol“ Nový zákon – ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé. Pre tých, ktorý radi chytajú za slovíčka, nemyslím tým, že ak ti niekto zbije psa, máš mu dať aj druhého.
Pravdepodobne ste zachytili aj vy, že dve neľudské ťapy a jeden nepodarený ľudoop sa dostali na listinu nenávidenia milovníkmi zvierat. Možno sa aj na vašu efbé stenu dostala fotka jedného z nich so slovami, ktoré by rád ovládal každý agresor. Áno, niekde v ich vývoji, možno už pri miešaní pohlavných buniek nastala chyba. Samozrejme, zaslúžia si pár po papuli, ale od tej, čo ich porodila alebo toho, čo ich splodil. Tí by si mali capnúť aj navzájom. Ostatným prislúcha právo odsúdiť ich za tento čin primeraným spôsobom. Za neprimeraný spôsob považujem:
Bodaj by tie svine podochli.
Spravil/a by som im to, čo oni tým psíkom.
Skap do rána ty suka!
Keby som ich stretol/stretla kopačke do hlavy by sa nevyhli.
... a ďalšie podobné násilné reči.
Sú to ešte len hlúpe deti. Spravili chybu, ktorá svedčí o ich charaktere a výchove. Chybu, ktorá sa s nimi a s ich rodinami bude ťahať ešte nejaký čas. Ak sa aj vyhnú trestu, (čo by bola veľká, veľká chyba, drahý štát) v skutočnosti sa mu nevyhnú.
Sledujem veľa stránok, kde sa ľudia seriózne snažia chrániť zatúlané psy a mačky, kde bojujú proti nehumánnemu prevozu a zabíjaniu zvierat, pytliactvu a na hlavu postaveným zákonom, ktoré berú živého tvora len ako vec. Držím im palce, podpisujem petície, chodievam pomáhať do útulkov a viem, ako sa namakajú kým zabezpečia domov jednému - jedinému zvieraťu.
Reakcie ľudí, ktorí do tých skupín prispievajú mi však tvarujú pery do veľkého O.
„Tú neľudskú sviňu treba zabiť a spraviť mu to, čo spravil tomu psovi.“
„Hajzel, vykopal by som mu mozog z hlavy.“
„Chudáčik havinko! Dúfam, že ten čo mu to spravil skape.“
Toto sú odpovede ľudí, ktorí milujú zvieratká. Ja však pochybujem o ich láske. Vidím tam len potrebu vyjadriť sa a pridať sa k jednotnému názoru - násilie treba riešiť násilím. Občas aj do mňa vkĺzne hnev a potreba verejne oznámiť ľudstvu, že sú to svine alebo hovädá alebo, že nechápem aký krutý a narušený človek to mohol urobiť. Ale priať im utrpenie, či smrť? Tak to nie.
Ak sú to reakcie písané v hneve, dá sa to pochopiť. Hnevať sa treba, ale spravodlivo. Neraz som sa však dostala k „poľovníckej debate“, kde „ochrancovia“ nemých tvári vyslovili želanie zlikvidovať aj ich. Veria v jednorožcov, ale neveria v poľovníkov, ktorý sa o les starajú. Dopĺňajú kŕmidlá, majú prehľad o zvieratách vo svojom revíry. Ak by ste takého poznali, ste naivní, a poučíte sa až vtedy, keď vám zastrelia psa.
Škatuľkovanie je hlavným ťahačom rasizmu, antisemitizmu a iných negatívnych -izmov. A hoci sa všetci históriu učíme od základnej školy, málokto sa z nej dokáže reálne poučiť. V polovici minulého storočia svet zažil obrovské „hádzanie do jedného vreca“, či skôr hádzanie do „pracovných“ táborov. Zdá sa, že by to už nikto nikdy znova nespravil, ale na takýchto situáciách vidíme, že násilie riešiť násilím je stále populárna voľba.
Neospravedlňujem ani tyranov, ani „poľovníkov – pytliakov“, odsudzujem ich konanie, srším spravodlivým hnevom, ale neželám im nič, čo oni robia nevinným tvorom. Nechcem sa ani myšlienkou podobať ich konaniu. Radšej sa sústredím na pomoc a poďakovanie ľudom, ktorý sa namiesto škaredých rečí prezentujú nádhernými činmi.